VANKÚŠIK

 

Júlia sa prebudila s akýmsi zvláštnym pocitom. Ešte v polospánku sa prevalila na druhý bok a vtedy prudko otvorila oči. Srdce sa jej rozbúchalo ako zvon. Rozozvučalo sa jej po celom tele.

-         Preboha! -, zašepkala a bleskmo si oboma rukami stisla podbruško. Okamžite, akoby ju čosi vystrelilo, sa posadila. V ušiach cítila dunivý a splašený pulz. Hlavou sa jej niesli lomozné, hromové ozvy ako údery zvona. Trasľavými dlaňami si zmätene ohmatávala celé brucho. Rýchlo dýchala. V očiach ju náhle zaštípal rázny príval nevysvetliteľných sĺz a hrdlo jej stlačila čiasi neviditeľná ruka.

-         Bože! Čo je to? -, skríkla piskľavo, ako keby vysvetlenie malo byť v tej samotnej otázke. Odkopla perinu a strhla zo seba ľahkú nočnú košieľku. Vyjavenými očami prechádzala po svojom útlom, štíhlom tele a po lícach sa jej plazili horúce prúdy sĺz.

-         To nie... to predsa nie je možné! -, ticho si hundrala popod nos. Celkom nahá vykročila z postele a zhodila perinu na podlahu. Rukami chaoticky stláčala posteľné matrace, nadvihovala vankúše. Kľakla si na kolená a pozrela pod posteľ. Na okamih ostala strnulo kľačať ako socha, potom si dlaňami zakryla tvár a zavzlykala. O chvíľu však opäť vyskočila na rovné nohy a nanovo začala zúrivo prehľadávať periny, vankúše, vyhodila matrace z postelí. Keď už napokon všetko dôkladne prezrela a preskúmala, prekutrala, poprehadzovala, bezvládne klesla na zem a len tupo hľadela na svoje bruško. Chvejúcou sa rukou si zašla pomaly medzi nohy. Lesklé, krvou podliate oči vyvrátené k stropu spálne. Chvíľu vystrašene skúmala svoje lono. Potom vystrela ruku pred seba a roztiahla rozochvené prsty.

-         Nič! -, zašepkala. - Veď ani nekrvácam. To nemôže byť pravda. Nie... nie!

Pomaly, ako v mrákotách, si cez seba ledabolo prehodila nočnú košeľu. Ako v tranze sa odšuchtala do kúpeľne. Vedľa umývadla bol záchod. Sadla si na misu, no predtým ešte dôkladne preskúmala vodu v nej, ktorá bola zmútená s jej nočným močom, ktorý zabudla spláchnuť, keď...

No samozrejme! Veď bola predsa v noci cikať! Horúčkovite premýšľala, celou silou, všetkou energiou sa snažila rozpamätať na to, či vtedy - v noci bola ešte... tehotná.

"Hoci deň, keď sa začal život vášho dieťaťa, je výnimočný, pominie bez toho, aby ste čo i len tušili, aký zázrak sa stal vo vašom tele. Nový život sa začína v okamihu splynutia ženskej pohlavnej bunky (vajíčko) s mužskou (spermia), keď sa spojí materský a otcovský genotyp, aby vytvorili nového človeka. V tej chvíli sa dáva do pohybu fascinujúci vývojový proces."   

Veď je to úplne absurdné, nemožné, aby... Večer, keď si ľahla spať, jednako ešte cítila pohyby svojho dieťatka. To je fakt, bola predsa už v siedmom mesiaci tehotenstva. Mala veľké špicaté bruško, dieťatko v jej vnútri dávalo svoju prítomnosť najavo veľmi zreteľne. Koľkokrát ju až zabolelo, keď sa jej bruchom prehnala vlna, ktorú spôsobilo šantiace bábätko v jej maternici. Cítila to! V šuplíku v písacom stole mala uloženú tehotenskú knižku, pravidelne chodieva do poradne, ku gynekológovi...  Kto jej vzal dieťa? Kde sa zrazu podelo? Ako je možné, že večer si líha spať ako nemotorná šesťdesiatsedem kilogramová guľka a ráno sa prebudí tak, akoby v sebe ani dieťa nikdy nenosila? Akoby tých sedem mesiacov bol len sen, chiméra, prelud. A nie je náhodou práve toto jej prebudenie iba obyčajné mámenie, halucinácia? Z celej sily sa zahryzla do dlane. Inštinktívne však ruku vzápätí odtiahla a pozrela na bolestivé odtlačky svojich zubov. Na pohryzenej koži jej vystúpili husté guľaté kropaje krvi. V ústach pocítila slankastú pachuť.

Nie, nie, nie! Teraz musí byť pokojná, rozvážna. Musí sa ukľudniť. Premýšľať. Pokoj, pokoj. Triezvo a pomaly musí v mysli prebrať všetky podrobnosti, rozpitvať každý detail. Dieťa, i keď doposiaľ ešte nenarodené, nie je nejaká vec, aby sa mohla len tak stratiť, nie je to čosi, na čo možno prizabudnúť, opomenúť.

"Tehotenstvo trvá priemerne 266 dní alebo 38 týždňov. Keďže okamih ovulácie, teda oplodnenia, zväčša nie je známy, treba termín pôrodu odvodzovať od prvého dňa poslednej menštruácie. Používa sa pri tom tzv. "Naegelovo pravidlo": k prvému dňu poslednej menštruácie sa pripočíta sedem dní a jeden rok a odpočítajú sa tri mesiace."  

 Hlúposti... O čom to tu, preboha, premýšľa?! Veď bola jednoznačne tehotná! To nemožno poprieť, ani vyvrátiť. Bolo by to proti zdravému rozumu. Zošalie alebo čo?

Ešte raz si prešla rukou po brušku, vstala, spláchla nočný moč v záchode a odišla do kuchyne. Opäť sa prinútila premýšľať.

Čo bude teraz robiť? Čo si počne? O chvíľu sa vráti z nočnej služby jej manžel Roman. Ako mu vysvetlí, že už nebude otcom? Čo si o nej pomyslí? Veď predsa... stávajú sa také prípady. Aj nedávno, spolu s Romanom sledovali v televízii večerné správy, kde hlásateľka s kamennou tvárou oznamovala, ako kdesi nejaká žena tajila svoje tehotenstvo až do poslednej chvíle a keď potom porodila, dieťa spláchla do záchodu. Obidvaja boli znechutení. Zhodli sa na tom, že tá žena si nezaslúži byť matkou, nepatrí jej byť ani ženou, neprislúcha jej byť vôbec človekom...

Pri týchto myšlienkach Júlia opäť odbehla na toaletu a skúmavo prezerala okolie záchodovej misy, dokonca si vyhrnula rukáv na nočnej košeli, ponorila ruku do studenej vody a kam až dosiahla, naslepo šmátrala po odporne klzkom porceláne, či náhodou...

Ach bože, čo to stvára, čo bláznie?! Veď je to nezmysel! To - predsa - nie - je - možné!

"Obvyklé ťažkosti prežíva budúca mamička mimoriadne intenzívne a ťažko. Ale v priebehu deviatich mesiacov sa tieto negatívne postoje zmenia. Vplyvom tehotenských hormónov sa z neželanej gravidity predsa len stáva "radostná udalosť"."  

 Musí si zachovať vnútorný pokoj, rozvahu. Určite sa všetko vysvetlí. Pozrela na hodiny. Roman sa z práce vráti približne za pol hodiny. Podišla k telefónu. Chvíľu napäto skúmala svoje rozlietané myšlienky. Má zavolať na políciu? Oznámi, že jej niekto v noci z maternice ukradol dieťa? Vyťukala číslo.

-         Prosím, gynekologická ambulancia.

-         Do... dobré ráno. Tu je Hrubá... sestrička, ja by som...

-         Dobré ráno. Pán doktor ešte neprišiel. Máte nejaké problémy?

-         Ja... nie. Nie, vlastne som sa chcela iba opýtať... Tie odbery, čo ste mi robili naposledy... Už vám prišli výsledky? Viete...

-         Prepáčte, prepočula som vaše meno.

-         Hrubá. Júlia Hrubá.

-         Aha, áno... Čo sa vám všetkým dnes porobilo? Vy... máte predsa prísť do poradne až na budúci týždeň.

-         Ja... ja viem, chcela som len vedieť, či je všetko v poriadku. Chápete...

-         Moment. Pôjdem sa pozrieť, vydržte chvíľočku...

V slúchadle cvaklo a nastalo ticho. Júlia cítila, ako sa jej podlamujú kolená. Oslabli jej nohy. V hlave jej hučalo ako vo vyhni. Spotenou dlaňou kŕčovito zvierala slúchadlo, až jej obelela koža na prstových kĺboch. V ústach jej vyschlo. Druhú dlaň stále pritískala na tvrdé, duté podbruško...

-         Haló? Pani Hrubá?

-         Áno som tu...

-         Takže, mamička. Nemusíte sa ničoho obávať. Všetky hodnoty máte v norme.

-         A ste si istá, že som... ehm... teda, že...

-         Prosím?

-         To nič, ďa... ďakujem.

"Pôrod sa začína za normálnych okolností vtedy, keď sa dovŕši vývoj plodu a dieťa je "zrelé" na život mimo materského tela. Tehotenstvo sa končí začatím pravidelných pôrodných kontrakcií. Presné príčiny začiatku sťahov zatiaľ nie sú známe. Pravdepodobne sa na tom podieľa viac faktorov, teda mechanické, hormonálne a nervové pochody v organizme matky a plodu." 

Júlia pomaly položila slúchadlo na telefónny aparát a letmo mrkla na hodiny. Preboha! Každú chvíľu sa môže vrátiť Roman. Rýchlo musí dať všetko do poriadku. Strelmo upratala postele, obliekla si domáce tehotenské šaty, ktoré jej kúpil manžel, keď im lekár potvrdil, že čakajú dieťatko a... vtedy jej pohľad spočinul na malom vankúšiku na pohovke. Dostala okamžité vnuknutie, vyslobodzujúci nápad. Nemôže predsa Romanovi len tak, z ničoho - nič, naraz oznámiť, že po siedmych mesiacoch tehotenstva sa jej... stratilo dieťa. Uveril by jej? Snažila sa vyjaviť si v mysli jeho tvár, ktorá by sa na ňu pozerala potom, ako by mu ráno, po príchode z práce povedala:

-         Drahý, znie to absurdne, ale ja som stratila naše dieťatko. Večer som si ľahla do postele, len tak - tak som sa uložila, trvalo mi to hodnú chvíľu, pokým som si našla polohu, v ktorej by mi čo najmenej prekážalo moje veľké brucho a mohla som si v spánku oddýchnuť, potom som konečne zaspala, v noci som sa bola ešte vycikať, veď dobre vieš, ako teraz musím často chodiť..., no a keď som sa ráno prebudila, brucho aj s našim dieťatkom bolo fuč! No povedz, je to normálne?

A čo by asi povedal on?

-         Miláčik, ty si sa zbláznila? Čo to hovoríš? Kde je naše dieťa? Čo si s ním, preboha, urobila? Kde si ho strčila? Prečo si to urobila? Tak veľmi sme sa tešili! Ach, bože! Veď ty si ho... To nie! Povedz, povedz, kde je moje dieťa! Priznaj sa, kde je? Ty šialená vrahyňa! Tak hovor, počuješ?! Kde je? Hovor, hovor...

"Predpokladajme, že tu nie je iba telesnosť, ale aj mužova vôľa a intelekt ženy vo zvláštnom pomere, ktorého dôsledkom je, že len nimi môže byť splodené určité indivíduum. Alebo inak povedané. vôľa k životu tu žiada objavovať v určitom indivíduu, ktoré môže byť splodené iba týmto otcom a touto matkou. Táto metafyzická túžba vôle nemá zatiaľ iné pôsobisko, ako srdcia budúcich rodičov, ktorí sú preto zachvátení touto tiesňou a domnievajú sa, že kvôli nim samotným si prajú, čo má vlastne len metafyzický účel t.j. účel ležiaci mimo radu skutočných vecí."   

Júlia sa strhla, akoby ju preskočila smrť. Pohľad jej opäť uľahol na pohovke. Schmatla vankúšik a strčila si ho pod šaty. Napravila si ho tak, aby čo najvernejšie pripomínal jej tehotenské bruško. Musí predsa Romana na tú strašnú novinu pripraviť. Krok za krokom ho obmäkčovať, spracovávať, nesmie ho tou náhlou novinou vystrašiť. Pozná ho, istotne by ho to zabilo. Musí zájsť za lekárom, poradiť sa. Vtedy si však Júlia uvedomila, že jej plán si určite bude vyžadovať dlhší čas. Dlhšiu dobu, než by sa dalo na prvý pohľad predpokladať. Nič nesmie unáhliť. Zamrazilo ju pri pomyslení, že (hoci iba v duchu) použila to slovo "plán". Sama pred sebou sa zahanbila a tiež zhrozila. Veď už premýšľa ako dajaký zločinec, vyvrheľ,  ktorý chce zakryť, utajiť svoj hrozný skutok, svoje pľuhavstvo. Akoby ona spáchala niečo desivé! Nemôže za to, ona nie je vinná, veď i ona sa na dieťatko tešila, milovala ho najvrúcnejšie zo všetkého na svete, nepredstaviteľne a úprimne sa naň tešila! Aj keď dovtedy nosila toho človiečika v sebe, bola už matkou. Bola šťastná, plná šťastia. Áno, to je to správne slovo - bola plná! Nikto nemá právo ju z ničoho obviňovať, podozrievať ju, odsudzovať. Ona...

Z mrkotných myšlienok ju vyrušil štrngot kľúčov vo dverách. Roman! Zmätene, chvatom si Júlia napravila vankúšik pod šatami. Otvorili sa dvere.

-         Ahoj! Ako ste sa vyspinkali?

-         Ahoj. No... cítim sa akoby som celú noc rúbala drevo. A čo ty, aká bola nočná?

-         Vieš, ako obyčajne. Som uťahaný ako vôl. Nejdem ani raňajkovať. Iba sa osprchujem a ľahnem si spať. Na pár hodín si zdriemnem, lebo zaspím postojačky... Ako sa má náš vankúšik?

Júlia pocítila, ako z nej uniká všetka sila. Ešte chvíľu a zosunula by sa v bezvedomí na podlahu ako podťatá.

-         Prosím? A... aký... vankúšik?

-         No, náš vankúšik - pampúšik, naše dieťatko predsa?

-         A... aha! Dobre, celkom dobre. Má sa dobre... Áno.

-         To som rád. Nie je ti niečo? Si akási zvláštna. Stalo sa niečo?

-         Nič! Všetko je v poriadku, choď sa osprchovať, ja zatiaľ zájdem do mesta na nákup.

-         A nie aby si zase vláčila ťažké tašky!

-         Nemusíš si robiť starosti. Pečivo ešte unesiem a... prechádzka mi urobí dobre.

"Istá Sparťanka mala päť synov pri vojsku a očakávala správy o bitke. Príde helot; vypytuje sa ho na správy, celá sa chvejúc: "Tvojich päť synov padlo!", "Naničhodný otrok, či som sa ťa na to pýtala?", "Zvíťazili sme!". Matka beží do chrámu a vzdáva vďaky bohom. Hľa, to je občianka!"  

Keď Roman zaspal, Júlia sa do mesta doslova rozbehla. Mala jasnú predstavu, jednoznačný cieľ. Mala plán. S istotou vošla do predajne s textilom a bez zaváhania prešla do oddelenia s posteľnou bielizňou, prikrývkami, vankúšmi. Svoju pozornosťou samozrejme upriamila najmä na vankúše. Uľavilo sa jej, keď zistila, že majú rôzne veľkosti. Vtedy ale spozorovala, že okrem nej sa v predajni tlačí ešte niekoľko žien. Postrehla, že okrem veľkých tmavých kruhov pod, akoby vyplakanými očami, majú všetky ešte niečo spoločné. Boli tehotné.