ODKLÍNANIE PREKLIATEHO

V dnešných (pohnutých...) časoch, kedy technika a jej najmodernejšie výstrelky, zasiahla do určitej, a veruže nezanedbateľnej miery, i takú oblasť ľudskej „kreatívnej existencie“ akou je umenie, poézia a vlastne celá literárna tvorba, môže niekomu pripadať označenie „prekliaty básnik“ ako prinajmenšom prehnané, či aspoň, už i vzhľadom na prítomnosť akejsi (?) „kliatby“, podozrivé, či šarlatánske.

Storočie padá, schyľuje sa ku koncu. (Alebo k novému začiatku?) Vyvstáva otázka alebo len akési pokušenie v mysli človeka, či už konečne ľudstvo dokáže zhodnotiť svoje omyly a v budúcnosti sa ich vystríha alebo ostane i naďalej nepoučené a ďalej bude trvať v ozvenách svojich prešľapov a faux pas. Za sto rokov ľudskej existencie a existencie sveta ako takého sa toho mnoho udialo a prehrmelo. Dôležité však azda bude fakt, čo z toho všetkého si ľudia ponesú, odložia pre seba do zajtrajška, čo budú môcť využiť vo svoj prospech, často však i sami proti sebe... Ivan Klíma vo svojom príspevku na konferencii Ein Traum von Europe vo vtedajšom západnom Berlíne v roku 1988 (25. – 29. VI. 1988) o.i. tiež poznamenáva: „Století, které se chýlí ke konci, přineslo mnoho ohromujících vynálezů ve všech oborech lidské činnosti. Člověk opakovaně podléhal domnění, že možnosti jeho konání jsou bez omezení a není představy, která by se nedala jednou uskutečnit. Bohužel, jak se ukázalo, platilo to nejen o kladném, ale i záporném konání.“ [1] Zjednodušene alebo až primitívne by sa teda možno dalo vo všeobecnosti skonštatovať, že tí, čo pre ďalšie generácie po sebe niečo zanechali, budú naveky blahoslavení, nesmrteľní, a naopak tí, ktorí „neboli vyvolení“ ostanú navždy mŕtvi, zabudnutí, prekliati... Samozrejme, je to blud. Faktom však ostáva, že do dnešných dní mnohí (aj literárni vedci, kritici...), nezamýšľajúc sa zväčša nad akoukoľvek kauzalitou v tejto oblasti, používajú označenie „prekliati básnici“ ponajviac pre neveľkú skupinu francúzskych literátov pôsobiacich v 19. storočí, sústredených najmä v Mekke umenia, v Paríži. Avšak už hneď na začiatku tohoto „odklínania“ narážame na skutočnosť, ktorá vlastne neguje celé prekliatie básnikov, na ktorých de facto samotné „prekliatie“ uvalil jeden z nich - básnik Paul Verlaine, keď v roku 1884 vydal útlu knižku pod názvom Prekliati básnici a v druhom vydaní o štyri roky ho ešte rozšíril. Kto boli vlastne tí prekliatci? Verlaine tvrdil, že prekliatie zasiahlo (samozrejme) jeho samotného, taktiež bol do zakliatia uvrhnutý básnik Jean Arthur Rimbaud („Do skupiny „prekliatych básnikov“ (Corbiére, Verlaine, Laforgue, Mallarmé) patrí i J. A. Rimbaud, umelec so zaujímavým životným i básnickým osudom.“),[2] Stéphane Mallarmé, Marceline Desbordes – Valmorová, Tristan Corbiére, Villiers de L´ Isle Adam... a bol by pravdepodobne hriech, nespomenúť meno - Charles Pierre Baudelaire („Po šedesáti letech vydáváme znovu klasický, ve své době velice populární a dnes neprávem poněkud pozapomenutý životopis jednoho z největších a nejvíce „prokletých“ básníků.“) [3], ktorý svojim (rozsahom) neveľkým dielom, no hádam najmä životom, dosiahol pre poéziu, pre budúce generácie to, po čom vtedy a asi i dnes túžia azda všetci básnici – slávu, uznanie. („Umřít „celý“ znamenalo pro romantiky nezanechat po sobě tvorbu hodnou pozornosti budoucí generace.“)[4]. Je viac ako pravdepodobné, že tak isto ako o mnoho rokov neskôr ktorýsi(?) novinár označil skupinu amerických spisovateľov za beatnikov a umelo ich tak oplotil, pričom ani jeden z nich nikdy vedome toto spoločné označenie neakceptoval v takom zmysle, v akom bolo a ešte stále je prezentované, niekto iný označkoval takto i prekliatych. Kto by si však dnes dovolil týchto básnikov preklínať? Oni sú predsa to najlepšie a najvýraznejšie, čo nám ostalo z francúzskej literatúry 19. storočia a znamenajú pre európsku a svetovú literatúru hádam i viac, než by si boli kedy sami pomysleli... A preto je hádam na mieste, zamyslieť sa nad pravou podstatou tohoto prekliatia a azda i poodhaliť viac z mágie, ktorá uvrhla také výrazné osobnosti do zatratenia a zavrhnutia vtedajšej meštiackej spoločnosti. V doslove spomínanej Verlainovej knižky Prekliati básnici, ktorá u nás vyšla vo vydavateľstve Tatran v roku 1971, sa Vladimír Reisel o. i. tiež zamýšľa nad podstatou a príčinnosťou samotného prekliatia básnikov a motívom takéhoto označenia sa mu javí rozpor medzi mladým, sviežim, rebelantským – predstavujúcim sa približne po roku 1830 v nastupujúcej generácii poetov (Baudelaire, Verlaine, Mallarmé, Rimbaud...) a medzi starým postojom „vládnucich tried a ich literárnych posluhovačov“ [5] a prekliatych básnikov on sám vníma v polohe nepochopených. Podstatu zatratenia spomínanej generácie francúzskych poetov 19. stor. vidí v nepochopení spoločnosťou a dobou taktiež Zdeněk Hrabata v doslove knihy Kašpar Noci od Aloysiusa Bertranda, kde tieto teórie obohacuje o ďalšie významy a súvislosti, dokonca sa pohráva s myšlienkou, že celé to zavrhnutie básnikov, je azda do určitej miery i dobrovoľné, spontánne, keď tvrdí, že: „Toto prokletí tu však nebylo míněno jen jako smutný fakt, ale i jako výzva a výsada: „prokletý básnik“ pohrdavě odmítá běžně uznávané normy a hodnoty, trpí sice ve své bedlivě chráněné samotě, ale trpí se sarkastickým výsměchem a příznačným sklonem k černému humoru, který vlastně jen umocňuje prudkost srážky mezi touhou – ideálem a monstrózní skutečností... Stále častěji jsou však mnozí z nich označováni za první generaci francouzských „prokletých básníků“ – básníků revoltujících i zneuznaných, odsouzených i odsudzujících se do pověstné „věže ze slonoviny“...“ [6] Taktiež sa však dozvedáme, že prekliati básnici boli v nepriehľadnej spleti prúdov a škôl francúzskeho romantizmu nazývaní tiež ako „malí romantici“ – aby boli jasne oddelení od svetoznámych „veľkých romantikov“ (Hugo, Lamartin, Vigny, Musset, Sandová...), inokedy sa tiež označujú ako „stratené deti romantizmu“, ako ich nazval na začiatku 20. stor. H. Lardanchet. Hrbata ďalej uvádza, že „ve snaze aspoň o přibližně určit jejich postojě“ [7] sú prekliati nazývaní aj „romantickou bohémou“, či súhrnne tiež - „druhou romantickou generáciou“. Takže, z vyššie uvedeného zoznamu názvov pre jednu a tú istú skupinu od seba nezávislých básnikov, je už aj pre nazainteresovaného pozorovateľa, hneď zreteľná istá násilnosť a možno i nelogickosť, ktorá je, žiaľ, badateľná u niektorých literárnych kritikoch (a iných...) ešte i dnes... Všetky tie názvy a označenia sa napokon javia hádam len ako odraz dajakej nepochopiteľnej snahy - oklieštiť, spútať, zreťaziť a podmaniť si niečo, čo je už vo svojej podstate živelné, a teda nespútané a nesputateľné. To, čo však skutočne spájalo túto generáciu, nebol v žiadnom prípade ani jeden z ich spoločných názvov, ktoré im prisúdili ako nálepku, ako „vysačku“ s cenou. Azda najsilnejším ohnivkom z reťaze, v ktorej boli zopnutí, bola paradoxne ich spoločná nenávisť. Nenávisť k meštiactvu, k meštiakom (tou istou emóciou budú na začiatku budúceho storočia zachvátení i surrealisti...) a samozrejme sila k hľadaniu Krásy a... v neposlednom rade tiež mimoriadny kult umenia a umelca vôbec, ktorý romantizmus postavil na piedestál, „s nímž se nic existujícího nemohlo rovnat. Pro romantiky bylo umění současně zjevením, proroctvím i tajemstvím.“ [8] Napokon, i samotný Charles Baudelaire vyjadril k otázke básnickej tvorby svoj jednoznačný postoj, veď podľa neho – „jde vlastně o představu jakési jednoty světa, obecnou analogii, která básnikovi dovoluje, aby se tvůrčí intuicí dotkl nadpřirozené krásy. Za smyslovým světem se totiž rýsuje existence jiného, vnitřního světa, do ktéreho básník proniká pomocí symbolů a obrazného myšlení a jehož „zákony“ se vymykají běžné logice. Poezie nicméně nemůže být podle Baudelaira nástrojem filozofie, morálky nebo politiky. Na prvním místě se ocitá básnikova obrazotvornost, jehož tvůrčí představivost, která je veskrze osobní, tedy nikoli založená na „objektívním“ pozorování skutečnosti.“ [9]

Pri týchto slovách o, až takmer mystickej moci umenia, mi mimovoľne v mysli vyvstáva obraz, ktorý načrtol už Platón vo svojom dialógu Ion, kde opisuje stretnutie Sokrata s rapsódom Ionom, ktorý na svojom prednáškovom turné prišiel do Atén z Epidauru z Asklepiových slávností, kde sa zúčastnil na pretekoch v múzickom umení a získal prvú cenu. Je to vskutku zaujímavé čítanie, no mňa, v súvislosti s tajomnosťou, proroctvami v tvorbe prekliatych básnikov, najviac oslovila práve tá časť tohoto dialógu, kde Sokrates vyjavuje Ionovi svoj pohľad na poéziu, na básnikov a vôbec na umenie. Magnet - jeho schopnosť a silu, prirovnáva k sile Múzy, k moci básne a umenia, rozpráva o božskom opojení pri písaní: „Práve tak obdarúva sama Múza predovšetkým básnikov božským nadšením, a keď sa cez týchto nadšencov opäť druhí dostanú do nadšenia, vytvorí sa celá reťaz. Totiž všetci dobrí epickí básnici netvoria všetky tieto svoje krásne básne ako odborné diela, ale nadšení a zachvátení božskou inšpiráciou. A práve tak aj dobrí lyrickí básnici. Podobne ako korybanti nepredvádzajú svoje divé tance pri plnom vedomí, tak aj lyrickí básnici nevytvárajú svoje krásne básne, keď sú pri rozume, ale oddávajú sa sile a rytmu, keď sú vzrušení. Aj bakchantky v opojení si naberajú z riek mlieko a med, nie však pri vedomí a tak je to aj s dušou lyrických básnikov, ako sami tvrdia. Básnici skutočne tvrdia, že nám prinášajú piesne od medonosných prameňov záhrad a údolí Múz, kde ich nasali ako včely, poletujúc tak dobre ako ony. A majú pravdu. Básnik totiž je tvor ľahučký, vzletný a posvätný a nie je schopný tvoriť prv, než sa ho zmocní božská inšpirácia, len keď už nie je pri vedomí. Pokiaľ však je pri vedomí, podobne ako všetci ľudia, je neschopný tvoriť a veštiť.“ [10]

V tvorbe prekliatych sa predsa tiež stretávame so symbolmi, odkazmi na tajomno, ktorým boli uchvátení, či aspoň do značnej miery ovplyvnení. V mnohých smeroch práve tieto básnické prostriedky interferovali do tvorby budúcich generácii básnikov a umelcov. („Varhany doprovázely hlasy tak čisté, sladké, že se zdálo jako by jejich zvuky už neměly nic společného se zemí.“)[11] ...

Nuž, prekliati básnici, vlastne tí, ktorých už dávno sláva a nesmrteľnosť naveky odkliali, zanechali po sebe dôkazy o vlastnom zatratení, zatracovaní a nepochopení. Svojim posolstvom tvorby vtlačili do dejín umenia nezmazateľný znak. Kliatba, ktorou trpeli počas svojho života, už dávno opadla. Avšak tí skutoční prekliati básnici ostali v područí kliatby dodnes...

Parížska literárna bohéma, ako sa dozvedáme z knihy Básníci Pařížské bohémy[12], to neboli iba nepokojní mladíci, ktorí okrem veršov vymýšľali len spôsoby, ako provokovať meštiacku spoločnosť a zástancov klasického umenia, ktorí usporadúvali bohatierske ťaženia po parížskych kabaretoch a krčmách a oddávali sa nielen diskusiám o literatúre a umení, ale aj láske a iným životným radostiam, i keď ich vrecká bývali poväčšine prázdne. Parížska bohéma mala taktiež aj svojich martýrov. Boli to zväčša anonymní úbožiaci. Potácali sa životom v biede, pomiatli sa a umierali v úplnom nedostatku a vyčerpanosti. Chudoba, hlad, šialenstvo...

Niektorí nešťastníci nezvládli fyzickú a psychickú záťaž a spáchali samovraždu. Bezmenné zástupy básnických trosiek, ktoré svoj život a tvorbu dobrovoľne ukončili smrťou, osvetlili napríklad aj mená ako: Charles Lassailly, Elisa Mercoeurová, či Gérard de Nerval... „Typický romantický pocit deziluze a nepochopení v ziskuchtivé měšťácké společnosti všechny tyto rysy zdůraznil ještě navíc hlubokým pesimismem a přesvědčením o spoločenské vykořeněnosti umělcově a o příkrém protikladu mezi vědomím umělcova poslání a nemožnosti je v soudobé společnosti naplnit.“[13]..

Záľaha zúbožených básnikov, živoriacich v psote na parížskych uliciach, mal na svedomí nový sociálny štatút umelca okolo roku 1830 a teda najmä jeho dôsledok – komercionalizácia umenia. Nepripadá vám to podozrivo povedomé? Ani čoby sme skočili priamo na Slovensko koncom 20. storočia... No pokračujme ďalej! Vznik a rozmach dennej a periodickej tlače síce ponúkal možnosť dobrého zárobku pre úzky okruh literátov, avšak vzhľadom k početnej spoločenskej základni literatúry, nestačili denníky a časopisy uživiť všetkých básnikov spoliehajúcich sa iba na svoju vlastnú tvorbu. Vydavateľstvá sa stali výnosnými podnikmi zameranými predovšetkým na zisk, a tak nebolo ľahké pre neznámeho autora preraziť vlastnou knižkou. Obyčajne takémuto autorovi jednoducho nezostávalo nič iné, len sa znížiť k nedôstojným literárnym prácam alebo hľadať obživu niekde mimo literatúry a umenia. Nuž a tí, ktorí boli až priveľmi hrdí – či už opodstatnene alebo nie - básnici, stojaci svojim talentom nad nekultúrnou masou meštiakov, tuto poslednú cestu zvoliť nemohli, a tak sa vlastne pod tlakom novej spoločenskej situácie sami odsudzovali na strádanie, bolesť a utrpenie. Analógia a príbuznosť s dnešnou situáciou básnikov na Slovensku, ktorí nakukli do sveta literatúry najmä v deväťdesiatych rokoch tohoto storočia, je tak diabolská, že si nemôžem nedovoliť odcitovať i pár slov od „duchovného otca“ a patróna mladých literátov slovenských Štefana Moravčíka, ktorý jasne hovorí: „...ako žijú básnici, ako živoria na pokraji priepasti, ako terče posmechu a nenávisti. Od honosného názvu „svedomie národa“, či „inžinieri ľudských duší“ sa prešlo k hanobiacemu označeniu „príživník“. Je to také zlé, že sa bojím o život týchto talentovaných ľudí – ak nepokapú od hladu, skoncujú sami so sebou, lebo sú to hrdí ľudia, neunesú toľkú hanbu. Deň čo deň búšia do necitlivého, hrošieho tela spoločnosti, ktorá ich odmieta.“ [14] Ale vráťme sa späť k prekliatym Francúzom 19. storočia, ktorí akoby sami na seba uvalili kliatbu, i keď so vznešenými a vzletnými ideálmi v duši, no predsa len hladovali oni, a nie tí, čo sa napokon predsa len prispôsobili. Prekliati vlastnou vinou?... Mnohí z nich to potom nevydržali ani psychicky a jedinú cestu z mizérie videli v samovražde. No tieto obete nepadli len vo Francúzsku. Aj anglický romantizmus ofŕkala krv prekliatych martýrov. Spomína sa napríklad maliar Hayden, básnik Beddoes, Coleridge, Lamb... a mnoho iných. Dokonca i naše maličké Slovensko malo svojich prekliatych básnikov. Tak napríklad za „najprekliatejšieho slovenského básnika“ považuje Vlastimil Kovalčík básnika Sama Bohdana Hroboňa: „Načrtnuté Baudelairove názory nespomínam náhodne, pretože si uvedomujem, že obsahujú určité analógie s názormi Hroboňa, čo ani nie je čudné, ak si pripomenieme, že boli vlastne rovesníci, no navzájom nepoznali svoju tvorbu. O konkrétnych analógiách medzi Hroboňom a Baudelairom som niečo naznačil v stati O hraniciach prekladu alebo Baudelaire (Literárny týždenník 34-35/1997, s.8-9). V uvedenej problematike musím robiť aj ďalší výskum, čo pre mňa ešte väčšmi platí v súvislosti s Rimbaudom a Mallarmém. Predpokladám, že je čo objavovať.“ [15]

Hoci Verlaine nazval seba a niektorých svojich súputnikov preliatými, myslím si, že tí praví, skutoční zatratenci boli práve básnici a umelci, po ktorých už nezostalo (nestačilo zostať) nič pre ľudstvo, pre umenie. Ich veľké ideály uľahli spolu s nimi. Bezmenne, ticho a nedôstojne. Každá literatúra mala v tejto dobe svojich trpiteľov, bledých, vykorenených, všade odmietaných literárnych debutantov, prenasledovaných tragickým osudom, ktorým živorenie a hlad pomaly podrývali zdravie. Životné príbehy týchto parížskych úbožiakov boli vo väčšine prípadov rovnaké alebo podobné. Vo svojom rodnom mestečku napísali ako mladíci niekoľko básničiek a povzbudení chválou niektorého známeho básnika sa vydali do Paríža s presvedčením, že tu dosiahnu slávu hodnú svojho talentu a obdivu širokých čitateľských kruhov. Spoločnosť však zväčša o takýchto básnikov neprejavila takmer žiadny záujem a svoju

ľahostajnosť im tiež dávala zreteľne pocítiť. Mladí nepochopení básnici mali možnosť písať reklamné veršovanky, čakať pokorne, pokým z redakčného stola nespadne k nim nejaká odrobinka nedôstojnej ponuky alebo si zarábali ako pomocníci pri písaní slovníkov, populárnych zemepisných knižiek a učebníc, čo však vôbec nebola práca, ktorú by si asi pre seba vysnívali. Niektorí z nich sa po krátkom čase znechutení a rozčarovaní vrátili späť domov a stali sa váženými úradníkmi alebo obchodníkmi, iní však zostali a vo vlastnom prekliatí sa ponárali hlbšie do bahna chudoby a... zomierali.

Azda ako iba jeden príklad za všetky osudy mnohých takýchto básnikov, môže ilustračne poslúžiť i krutý a krátky život francúzskeho básnika a zatratenca Aloysiusa Bertranda, a najmä však jeho pobyt v Paríži. Bertrand sám seba nazýval nešťastným, žobravým básnikom a vo svojej mizérii došiel až tak ďaleko, že bol nakoniec nútený zložiť ďakovný sonet kráľovnej za poskytnutie finančnej pomoci, aj keď sa nakoniec pod túto báseň nepodpísal, aby si tak sám pred sebou a pred svojimi známymi zachoval aspoň posledný zdrap ilúzie nezávislosti. Zdeněk Hrbata o Bertrandovi píše: „Jeho nevyrovnaná, protikladná povaha se zmítá mezi návaly hrdosti odmítající jakoukoli pomoc a takřka poníženými prosbami o půjčku. Svůj úděl shrnuje veršem vyjadřujícím realitu i mýtus „prokletých básníků“ romantismu: Neštěstí je mým piedestalem.“ [16] Bertrand zomrel v roku 1841 na následky tuberkulózy v zabudnutí a samote. No samozrejme tu boli i ďalšie mená básnikov, ktorých prekliatie dohnalo až k predčasnej a bolestnej smrti, keď po krátkom vysilujúcom, namáhavom a strastiplnom živote, umierali bez všetkého a bez všetkých – básnik Chatterton (inak i hlavný hrdina rovnomennej hry Alfreda de Vigny), Básnik Hégésippe Moreau, Jacques – Imbert Galloix... Mnohí sa rozplynuli v opare zabudnutia, zbytočnosti. Ale i tak sa vo viacerých prípadoch - v živote týchto mladých naivných adeptov literatúry, zjavil nezanedbateľný moment, ktorý poznamenal (často nie práve najpriaznivejšie...) ich štart a vôbec pohľad na svet literárnej slávy a úspechu, po ktorom tak všetci bažili a nepochybne boli i presvedčení, že sú hodní ovácií, ktoré sa im objavovali v rojčivých snoch... V tom čase bol totiž pre začínajúcich básnikov nedostižným ideálom, modlou práve francúzsky básnik a spisovateľ Victor Hugo. Sám veľký Hugo pravidelne organizoval večierky, tzv. „cénacle“. Dostať sa na takúto párty (čuduj sa svete!) nebol vôbec žiadny veľký problém a to i pre mladých literárnych rojkov (obyčajne údajne stačilo odporúčanie nejakého stáleho návštevníka...), ktorí azda tajne dúfali, že blízkosť génia im umožní získať kontakty v literárnej branži, či nebodaj odobrenie svojej tvorby od samotného majstra! Ale...

Victor Hugo - veľký básnik romantizmu a jeho robustné dielo svojho času bolo a stále je súčasťou vrcholu literárnej tvorby druhej polovice 19.storočia a samotný autor býva neraz pokladaný za literárneho velikána a génia. Jeho tvorba je známa a populárna ešte i dnes. Veď na motívy jedného z najznámejších románov (Chrám Matky božej v Paríži) bol na samom konci 20. storočia dokonca nakrútený i animovaný celovečerný film v svetoznámom štúdiu Walta Disneyho vo veľmoci filmového umenia (i filmového braku), v U.S.A.! Takže dnes, takmer po 170-tych rokoch od vydania spomínanej knihy, sa Hugoví hrdinovia zapísali do dejín a potvrdili svoju nesmrteľnosť i vo vyberanej spoločnosti svojich novodobých kolegov - káčera Donalda, myšiaka Mickeyho, psíka Duffyho...

Dosť na tom, Hugove dielo i napriek všetkému ostane vzácnym dedičstvom svetovej literatúry už asi naveky. V dobe, kedy žil bol oslavovaný, vážený, obdivovaný. Samotná spisovateľova osobnosť sa však ešte i v súčasnosti nekriticky zahmlieva a zbytočne glorifikuje. („Dejiny ukázali, aké nepodstatné boli výhrady o autorovej poplatnosti Scottovmu historickému románu, o nemravnosti i o melodramatičnosti, na čo zahynul Dumasov historický román, a nevdojak potvrdili správnosť slov Lamartinových, ktorý popri malicherných výhradách musel uznať, že je to (román Chrám Matky božej v Paríži – pozn. M.G.) „dielo kolosálne“, že Hugov sen stať sa géniom nie je iba prázdnou romantickou ilúziou a už v tomto diele dokázal, že je „Shakespearom románu“ a román „veľkou hlbokou, silnou a nesmiernou epopejou stredoveku“. [17] Nechcem v žiadnom prípade zľahčovať, či zmenšovať Hugov prínos do literatúry a jeho nepopierateľný talent, význam a taktiež i určité priekopníctvo jeho básnickej a prozaickej tvorby. Veď v období, kedy tvoril a žil (1802 – 1885) hádam museli do určitej miery priamo pôsobiť na umelcovu činnosť aj vonkajšie okolnosti, ktoré neskôr poznamenali vývoj nielen umenia, politiky, filozofie, ale i myslenie a postoje mnohých ďalších generácií nielen vo Francúzsku. Koniec 18. a začiatok 19. storočia bol ochutený heslami Veľkej francúzskej revolúcie – sloboda, rovnosť, bratstvo. Zmena postupovala a presakovala do ovzdušia i v ďalších rokoch a jej podmanivej, no i trpkej moci sa podrobovali ľudia, vzťahy... Umelci neostali bokom a i vďaka ich tvorbe ostala zaznamenaná táto epocha v osudoch literárnych hrdinov, na plátnach obrazov, v životných príbehoch nesmrteľných a prekliatych. „Literatúra epochy romantizmu bola veľmi úzko spätá s pohybmi ekonomickej, kultúrnej i politickej oblasti. Znamenala predovšetkým prekonávanie klasicistickej literatúry. Vytvorila nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so súčasnou spoločnosťou (jej vládnucou triedou). Cítil sa v nej ako osamelý cudzinec a zostal nepochopený. Osamelosť ho vedie ku krajnému individualizmu.“ [18] Práve posledná veta z predchádzajúceho citátu a najmä poznámka o „krajnom individualizme“ vo mne podnietila chuť osvetliť trochu i druhú, doposiaľ nie priveľmi známu, odvrátenú stranu osobnosti Victora Huga. „Génius romantizmu“ mal vtedy nezanedbateľný a nie príliš chvályhodný dosah na život nejedného mladého básnika. Je teda možné, že sa nakoniec strojcom prekliatia týchto poetov mohol stať práve on - ich vzor a modla?

Ako som už spomenul, Hugo pestoval zvyk pravidelne u seba organizovať malé literárne stretnutia, „cénacle“. Každý, kto sa však na tomto večierku zúčastnil, musel sa zákonite podriadiť i pravidlám pána domáceho. Hugo si totiž plánovane, cieľavedome a systematicky budoval svoju slávu, akýsi vlastný kult osobnosti a zároveň odstraňoval zo svojej blízkosti všetkých, ktorí mu mohli, dovolili si, oponovať alebo byť s jeho názormi nespokojní. Každý verš, ktorý sa u neho prečítal, musel byť sprevádzaný ováciami a s nesmiernym nadšením. (Dúfam, že nemusím pripomínať, že aplauz bol určený veršíkom Victora Huga....) Jeden z pamätníkov takýchto narcisiád, básnik Edouard Turquety, spomína: „Obyčajné nadšenie nestačilo! Bolo treba sa vzrušovať, vyskakovať, chvieť sa, bolo treba volať spolu s Moliérovou Philamintou: Človek už nemôže ďalej, bledne a umiera od rozkoše!“

Je asi prirodzené, že všetci básnici, ktorí v tom čase s veľkými očami prichádzali do Paríža alebo len začínali písať, posielali svoje prvotiny na posúdenie práve Hugovi. A on odpovedal ochotne a veľmi často až prehnanou nekritickou, hádam i neúprimnou (zištnou...) chválou. Získaval si tak nových prívržencov a obdivovateľov. Mladí básnici, opojení uznaním veľkého majstra nadobúdali falošné ilúzie a tak sa pokojne i mohlo stať, ako píše autor knihy Básníci Pařížské bohémy Jaroslav Fryčer, že: „leckdy měl (Hugo – pozn. M.G.) i svůj podíl na jejích osobních tragédiích. Mnoho mladých lidí bez opravdového básnického nadání se tak jeho přičiněním vydalo na cestu do nejisté budoucnosti.“.[19] Maxime du Camp vo svojich spomienkach píše o tom, že i on poslal svoje začiatočnícke prvosienky na posúdenie Hugovi a Mussetovi. Musset vraj odpovedal po dvoch týždňoch a ironicky mu poradil, aby ešte veľa pracoval. Hugo však reagoval ihneď a okrem iného zelenáčovi, ktorý len nedávno odieral rukávy o školské lavice, napísal i tieto slová, ktoré som taktiež objavil vo vyššie uvedenej knihe Jaroslav Fryčera: „Má sláva, pane (pokud nějakou vůbec mám), není v tom, co říkám, ale spíše v tom, jak na má slova lidé odpovídají; není v mém hlasu, ale v jeho ozvěně. Vy sám stačíte, abyste tato slova potvrdil. Nevím, zda já jsem básník, avšak vím, že jím jste Vy...“ Osobná skúsenosť s V. Hugom neobišla ani básnika Aloysiusa Bertranda, ktorý istý čas pracoval ako šéfredaktor časopisu Le Provincial. Tam publikoval svoje veršované básne, ale i prvé pokusy básní v próze. V tom období pocítil záchvevy nepatrnej slávy a vlastne ani netušil, že s krátkou existenciou Le Provincial bude spojené i jediné vydanie jeho diela, ktoré mohol počas svojho krátkeho života „zakúsiť“. Po jednej oslavnej básni na „suveréna romantizmu“, mu Hugo poslal pochvalný list, v ktorom Bertrandovi priznal znalosť najvyššieho stupňa formy a realizácie. „I když je zřejmé, že tehdy už Bertrand skutečně objevil základní architekturu svého žánru – básní v próze -, je nepochybné i to, že podobné nadšené dopisy zasílal Hugo i jiným svým obdivovatelům (se značným smyslem pro strategii si tak mimo jiné rozšiřoval tábor stoupenců, které potřeboval pro blížící se boj o hlavní pevnost klasicismu: drama.). Tak jako mnoho jiných provinčních romantiků Bertrand neváhal a odjel do Paříže.“[20] V Paríži Bertrand horlivo navštevuje najznámejšie krúžky romantickej opozície, nevynecháva samozrejme Hugove „cénacle“, kde recituje svoje básne... a jeho život končí rýchlo, tragicky. Umiera ako prekliaty, neznámy básnik. Umiera tak, ako mnohí pred ním a po ňom.

V roku 1994 vyšla v parížskom vydavateľstve Flammarion životopisná kniha BAUDELAIRE od francúzskeho spisovateľa Henriho Troyata. O štyri roky neskôr v preklade Petra Himmela sa objavila i u našich západných susedov vo vydavateľstve Mladá Fronta. Slovenská mutácia, bohužiaľ, ako už býva zvykom, sa doposiaľ neobjavila. Nespomínam túto knihu len tak. Už samotný autor Henri Troyat dáva svojim menom určitú záruku kvality. (H.T. – Za svoj štvrtý román dostal prestížnu Goncourtovu cenu, autor rozsiahlych, čitateľsky vďačných románových kroník, odborník životopisec: Flaubert, Maupassant, Zola, Verlaine; člen Francúzskej akadémie...) Práve spomínaný životopis najznámejšieho prekliateho básnika je azda najprecíznejším a najdetailnejším dielom o jeho živote a tvorbe, aké vôbec vyšlo. Z knihy sa tiež dozvedáme, že ani Baudelaire sa nevyhol „zrážke“ s veľkým géniom Hugom. V Troyatovej knihe je publikovaný list z 25. februára 1840, ktorý Baudelaire adresoval Hugovi potom, ako sa zúčastnil na divadelnom predstavení jeho hry Marion de Lorme. Charles Baudelaire príde domov z divadla, sadá (údajne) okamžite za stôl a píše. Nemôžem sa ubrániť nutkaniu, aby som teraz uviedol plné znenie tohoto listu, ktorý ozrejmuje a transparentne dokazuje vzťah, možno nielen samotného Baudelaira, k pánovi narcisovi Hugovi: „Krása této hry mě tak uchvátila a učinila mě tak šťastným,, že si ze všeho nejvíce přeji seznámit se s jejím autorem a poděkovat mu. Chodím dosud do školy a snad se tímto dopouštím neslušnosti, ale nemám se zvyky tohoto světa nejmenší zkušenost, a doufám proto, že mě to ve Vašich očích omluví. Poděkování a projevy chvály od prostého studenta na Vás asi příliš nezapůsobí, zvláště když Vám je vyslovilo tolik slavných a znalých mužů (...) Kdyby jste ale věděl, kolik upřímného obdivu v nás, mladých lidech, vyvoláváte – připadá mi (snad to bude znít pyšně), že rozumím všem Vaším dílům. Obdivuji Vás i Vaše knihy (...) Myslím, že po Vašem boku, drahý pane, bych se přiučil mnoha užitečným a velkým věcem (...) Protože jste byl také mlád, určitě chápete lásku k autorovi, kterou v nás vzbudí jeho kniha, i nutkání, jež nás nutí poděkovat mu vřelými slovy a líbat mu pokorně ruce. Váhal byste ve svých devatenácti letech napsat takovýto list Vaší duši drahému spisovateli, například panu de Chateaubriand? Myslím to lépe, než jsem to napsal, a obávám se, že v mém listu není vše dost dobře vyřčeno, ale doufám, že si zbylé domyslíte, protože jste byl také mlád. Také doufám, že Vás tak neobvyklý způsob oslovení neurazí a že mne poctíte odpovědí. Ujišťuji Vás, že se na ni velice těším. Až už mi tuto laskavost projevíte nebo ne, přijměte výraz mé nekonečné vděčnosti. – Ch. Baudelaire“. [21] Troyat vo svojej knihe Baudelaire ďalej uvádza, že Victor Hugo, zavalený stohmi podobných listov, sa samozrejme ani nenamáhal svojmu mladému obdivovateľovi odpovedať, tobôž ho prijať osobne. Avšak už o 5 rokov neskôr Baudelaire poznateľne mení svoj názor na Huga, ktorého dovtedy až bezhlavo obdivoval. Vo svojom článku o Salóne z roku 1845 najviac jeho chvály zožne maliar Delacroix. Doslova sa však zahryzuje do Horaca Verneta a jeho obrazu Dobytie domu Abd–el - Kadera, nuž a pre maliara Louisa Boulangera, ktorého obdivovateľom je i sám Hugo, má monsieur Baudelaire len slová vyčítajúce maliarovi lacný romantizmus. Kritike sa samozrejme tento raz nevyhne ani pán ideál Victor Hugo. Baudelaire píše: „Pána Boulangera – presne ako mnoho iných – zničil Victor Hugo, to básnik vykopal maliarovi hrob.“ A taktiež o rok neskôr Baudelaire vo svojej recenzii na ďalší Salón, kde opäť vynáša do neba Delacroixa a opäť spochybňuje „božský“ talent Victora Huga, o.i. píše: „Pán Victor Hugo, čím však nemienim zmenšovať jeho vznešenosť a ušľachtilosť, je predsa len remeselníkom skôr zručným, než tvorivým...“. V Baudelairových denníkoch som našiel tiež zmienku o Victorovi Hugovi. Básnik si zaznamenal, že: „Hugo myslí často na Prométea. K hrudi, rozervané jen drážděním své samolibosti, si tiskne imaginárního supa. Pak se halucinace komplikuje, mění se, ale podle postupu popsaného lékaři si myslí, že jakýmsi staniž se Prozřetelnosti zaujala Svatá Helena místo Jerseye.

Ten člověk je tak málo elegický, tak málo éterický, že by vystrašil i notáře.

Hugo má jakožto kněžstvo vždy skloněné čelo, - tak skloněné, že nevidí nic než svůj pupek.“[22]

Baudelaire bol známy aj svojim nadšením pre výtvarné umenie. Osobne sa stretával a priatelil s mnohými maliarmi. V parížskom Louvri je vystavený obraz od maliara Fantina – Latoura z roku 1864 pod názvom Pocta Delacroixovi. Na obraze okolo Delacroixovej podobizne sú okrem iných zobrazení Edouard Manet, Whistler, samotný autor maľby, no v pravom rohu môžeme objaviť aj sediacu nenápadnú postavu básnika Baudelaira...

Ostatne, Baudelaire bol veľmi zvláštnou a zaujímavou osobnosťou, plnou vnútorného bohatstva, ale i špiny, naplnenou úžasnými nápadmi, myšlienkami, „duševným pnutím“, bolesťou, láskou, prahnutím po Kráse. Prelúskal som sa mnohými životopisnými knihami o tomto básnikovi a podrobne som preštudoval takmer všetky materiály, ku ktorým som sa vo svojom pachtení po odhalení osudu tohoto „prekliatca“ dostal. Hádam najviac ma po spomínanej knihe od H. Troyata potešila publikácia Malé básně v prose z roku 1901 s krátkym predslovom autora prekladu Hanuša Jelínka. Našiel som tu opísané i mnohé z nespočetných výčinov a výstrelkov pána Baudelaira, ktorými prekvapoval a desieval vtedajšiu parížsku meštiacku smotánku, ale i svojich priateľov a kolegov. Jeho najlepšími, intímnymi priateľmi boli Prarond, Le Vavasseur a Buisson, ale i voči nim si zachovával chladnú odmeranosť a rezervovanosť dandyho. Niektorý z jeho priateľov údajne o Baudelairovi vyhlásil: . „Dával se trochu prosit: pak nám říkal, či spíše předspěvoval své verše hlasem monotónním, ale velitelským, který nutil lhostejné k pozornosti.“ [23] Zaujímavý, originálny bol i vzťah Baudelaira k ženám. Samotný básnik vyhlasoval (ak možno veriť Hanušovi Jelínkovi), že žena „ jest opakem dandyho. Tudíž musí buditi ošklivost. Žena jest přirozená, to jest hnusná.“ Vo svojom vnútri vraj Baudelaire opovrhoval ženami. Jeho hlboko vkorenené katolícke vedomie videlo v nich „jednu zo zvodných foriem diabla“. Čudoval sa, že sú vôbec pripúšťané do kostolov. O jeho bizarnostiach svedčí i toto rozprávanie jedného z jeho priateľov: „Jednou večer byli jsme v kterési brasserii a básník Květů zla nám vypravoval cosi ohromného. Jedna blondýna, sedící u našeho stolu, poslouchala to vše s vyvalenýma očima. Náhle se mluvčí přerušil a pravil jí: „Slečno, vy, jež jste korunována zlatými vlasy, vy, která, tak nádherně plavovlasá, mne posloucháte s tak hezkými zuby, chtěl bych se do vás zakousnout a ráčíte-li mi dovoliti, povím vám, jak bych vás chtěl milovati. Přiznám se, že milovati vás jinak by se mi zdálo dosti banálním. – Chtěl bych vám svázati ruce a pověsiti vás za kotníky na strop svého pokoje; pak bych poklekl a líbal vaše bosé nohy.“ Blondýna, zděšena uprchla.“ [24] Podobným spôsobom vyvolával hrôzu i u iných. Raz v kaviarni pristúpil k akémusi „ničeho netušícimu dobrému buržoovi“ a tajomným hlasom sa ho spýtal: „Pane, jíte rád mozečky malých dětí...?“ V roku 1851 pracoval Baudelaire v časopise La République du Peuple. Je teda možné, že sa v jeho živote objavili i okamihy, kedy bol vari naklonený myšlienke zaoberať sa aj politickým novinárstvom. Prijal tiež ponuku svojho priateľa Ponroya a prevzal redakciu provincionálneho plátku „Journal de Châteauroux“. Z toho obdobia je známa i historka, popisovaná v spomínanom predslove H. Jelínka ku knihe Malé básně v prose a ktorá krásne poukazuje na Baudelairove skony neustále si uťahovať z tzv. „dobrých meštiakov“. Príhodu uvádzam v pôvodnej verzii tak, ako ju reprodukoval Jelínek, v zvláštnej, dnes už trochu archaicky, no stále poeticky znejúcej češtine: „Jakmile chefredaktor přijel, byl uspořádán na jeho počest banket,“ píše Figaro (19. Ledna 1887). Přední akcionáři listu se dostavili: bohatí a dobří buržoové, trochu prudhomní. Baudelaire ani neotevřel úst. Při dessertu jeden ze stolovníků podivil se jeho malomluvnosti.

„Pánové, nemám, co bych mluvil. Což jsem sem nepřišel, abych byl služebníkem vaší intelligence?“

Druhého dne poděsil tiskařku žurnálu, starou vdovu, otázkou, kde že je „redakční kořalka“.[25] I keď bol Baudelaire známy svojimi kúskami, tie mu však slávu, po ktorej tak túžil veru nepriniesli. Vstupenku do nesmrteľnosti si zabezpečil svojou prvou a jedinou knihou básní, ktorej názov mnoho vyriekol i o osude, živote a umeleckej ceste samotného autora. Kvety zla!

Kniha vyšla v roku 1857 a okamžite mala veľký úspech, ale cenzúra vyhnala pred súd autora, tlačiara aj vydavateľa za prečin proti mravnosti politickej a náboženskej. Baudelaire bol odsúdený k pokute 300 frankov, Poulet – Malassis vydavateľ a jeho švagor Eugéne de Broise - tlačiar k pokute 100 frankov a k potlačeniu inkriminovaných básní. Boli to: Lesbos, Femmes damnées, le Léthé, A celle qui est trop gaie, les Bijoux et les Métamorphoses du Vampire. Poulet – Malassis ich vydal osobitne v Bruseli v r. 1865 pod titulom: Les Epaves. Ešte však v roku 1861 vydal Poulet – Malassis krátko pred svojim totálnym krachom na podnet samotného Baudelaira Kvety zla – rozšírené vydanie, obohatené o 35 nových básní. Autorské výtlačky Kvetov zla Baudelaire rozposlal podľa zoznamu mien, ktorý si sám zostavil a kde nechýbali mená ako Sainte – Beuve, Barbey d´Aurevilly, Leconte de Lisle a samozrejme Victor Hugo, no taktiež niekoľko ministrov a šéfov kabinetu. Je už každému asi jasné, kto z tých, ktorí knihu dostali, reagoval ako prvý... Hneď po vyjdení Kvetov zla dostal Baudelaire list od V. Huga. Hanuš Jelínek o tom píše:„Tento zajímavý proces přirozeně učinil básníka zajímavějším v očích publika. Umělci stáli do jednoho na jeho straně. Zajímavým dokladem toho jest list, který došel Baudelaira (pochopiteľne, autor má na mysli list od Huga): „Dostal jsem, pane, váš krásný list a vaši krásnou knihu. Umění je jako modro nebes, je to nekonečné pole: vy jste to právě dokázal. Vaše Květy zla září a oslňují jako hvězdy. Pokračujte. Volám bravo! Ze všech sil vašemu mocnému duchu. Dovolte, abych skončil těchto několik řádek blahopřáním. Právě jste dostal jednu ze vzácných dekorací, které může uděliti nynější regim. To, čemu se říká spravedlnost, vás odsoudilo ve jménu toho, co nazývá svou morálkou; to je o jednu cenu víc. Tisknu vám ruku, básníku. Viktor Hugo.“[26] No nebol to len Hugo, kto reagoval na vydanie Baudelairového diela. 13. júla 1857 píše autorovi Kvetov zla i Flaubert: „Zhltal jsem nejdříve Vaši sbírku jedním dechem od začátku do konce jako kuchařka román na pokračování a nyní ji už týden pročítám znovu, verš po verši, slovo za slovem,a opravdu se mi líbí a nadcháva mě to. Našel jste způsob, jak omladit romantismus. Nikomu se nepodobáte (což je největší ze všech předností). Líbí se mi Vaše drsnost promísená s jazykovou vybroušeností, jež ji dodává stejných kvalit jako damaskování zdobící ostrou čepel. Ach, Vy víte, co je to omrzelost životem! Zkrátka, nejvíce se mi ve Vaší sbírce líbí to, že v ní převažuje Umění. A pak to, že opěvujete tělo, aniž ho milujete, jaksi smutně a odtažitě, což je mi sympatické. Jste tvrdý jak mramor a pronikavý jako anglická mlha.“[27] No na Baudelairov debut sa neobjavili len pozitívne a oslavné reakcie, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Saint – Beuve je vo svojich názoroch na Kvety zla už zdržanlivejší, no nakoniec Baudelairovi vyčíta akurát to, že je Baudelaire, a nie Théodore de Banville alebo Théophille Gautier. Podstatne ostrejšia je však „lekcia“, ktorú autorovi Kvetov zla uštedril Louis Méndard, jeho bývalý priateľ z lýcea Louis-le-Grand, ktorý asi nestrávil ľahkovážny posmech, ktorým Charles B. kedysi v revue Le Corsaire privítal jeho zbierku Oslobodený Prométeus. Opláca mu to rovnakým spôsobom a v La Revue philosophique et religieuse v septembri 1857 publikuje jedovatý článok, v ktorom spochybňuje Baudelairovu úprimnosť v popisovaní jeho pekelných strastí. Podľa neho autor Kvetov zla „nejspíš bude nemotorný vysoký chlapec v dlouhém černém redingotu, s žlutou pletí, krátkozrakýma očima a vlasy jako seminarista. Marně mluví o havěti a škorpiónech ve své duši a pokládá se za člověka prolezlého všemi neřestmi, není těžké zpozorovat, že jeho největší nectnost spočívá v příliš nevázané představivosti, nedostatku společném všem vzdělaným lidem, kteří strávili léta mládí v ústraní.“ Nič nemôže Baudelaira uraziť viac ako obvinenia, že je v znalosti zhýralstva a roztopaše domýšľavým nováčikom. Zo všetkého najviac mu ide o to, aby všetci jeho diabolsky temnej duši verili. Preto sú mu milšie kliatby akéhosi Jeana – Jacquesa Weissa, ktorý mu v La Revue contemporaine z 15. januára 1858 vytýka, že hádže špinu na „půvab, krásu, lásku, mládí, svěžest, jaro.. A to má pan Baudelaire své čtenáře a oni ho obdivují a vychvalují! A to se ještě o něm mluví jako o nějaké události.“[28]

Baudelaire nikdy neuznal oprávnenosť rozsudku za Kvety zla. Tvrdil, že poet má, práve tak ako herec, právo, prispôsobovať svojho ducha všetkým sofizmom a každej skazenosti. Tento rozsudok mu potom samozrejme pripadal absurdný, akoby chcel niekto súdiť herca, ktorý vo svojej roli na javisku niekoho zabil. Teofil Gautiere, francúzsky básnik a blízky priateľ Baudelaira sa vyjadril príbuzne, keď napísal: „Je nepochybné, že do tejto knihy (Kvety zla – pozn. M.G.) , zasvätenej zobrazeniu súčasnej skazenosti a zvrátenosti, vniesol Baudelaire veľa odporných obrazov, v ktorých sa odhalené necnosti váľajú v bahne v celej ohavnosti svojej hanby. Básnik však o nich hovorí s ohromným odporom, s opovržlivým rozhorčením, neprestajne má na zreteli ideál, ktorý často chýba spoločenskej satire; kaleným železom vypaľuje básnik nezmazateľné znamenie na všetky choré telá, natreté krémami a olovenými líčidlami. Túžba po skutočne čistom povetrí, po nepoškvrnenej bielobe himalájskych snehov, bezoblačnom azúre a večnom svetle neprejavuje sa nikde s väčším zápalom, ako sa prejavuje v týchto dielach, na ktoré vypálili znamenie nemravnosti – akoby bičovanie nemravnosti bolo nemravnosťou, akoby ten, čo opísal laboratórium jedov, ktorým sa preslávil dom Borgiovcov, sám bol travičom.“ Až o 90 rokov neskôr bol Baudelaire oficiálne rehabilitovaný, keď v roku 1946 francúzske Ústavodarné zhromaždenie (ako tvrdí V. Levik vo svojej štúdii v Inostrannej literature – stalo sa tak vraj na podnet jej komunistickej frakcie...) zrevidovalo rozsudok súdu a zrušilo ho.

Charles Pierre Baudelaire napokon zomiera biedny, fyzicky i psychicky vyčerpaný, vyplienený, zničený. Jeho prekliatie ho sprevádza až do posledného dychu. V bolesti, v agónii, nesmiernej úzkosti opúšťa básnik tento svet. Zanecháva nám poéziu. Báseň. Výpoveď o utrpení. Život končí a s ním aj prekliatie. Na smrť je každé zaklínadlo krátke...

Toto krátke (zďaleka však nie vyčerpávajúce) ohliadnutie sa za prekliatymi básnikmi by som si dovolil venovať recenzentovi mojej zbierky básní Dráždenie dažďa, ktorý sa pod svoj mentorský paškvil v Dotykoch (2-3/2000; „Dráždiť v zmysle iritovať“; str.33-34.) podpísal ako DEREK REBRO. Menovaný pánko mi svojou brilantnou štylizáciou a dobroprajnými radami do života ponúkol (zadarmo!) mnoho skvelých podnetov k úsmevu...

Cit.:„Grupač používa (rovnako ako v predošlej zbierke), popri erotike, odkazy na Paríž a prevažne francúzskych básnikov. Ako by aj to malo byť zárukou umeleckej hodnoty jeho básní. Namiesto spomínania takého Baudelaira, či Rimbauda, by som však uvítal nielen ich prečítanie, ale i poučenie sa o tom, ako sa píše „skutočná báseň“.

[1] Ivan Klíma –Už se blíží meče, Vydavatelství Novinář, 1990; str.52

[2] Čítanie zo svetovej literatúry pre 2. ročník stredných všeobecnovzdelávacích škôl Mladé letá, Bratislava 1962; Zostavili: Ján Medveď (literárna časť), Leo Kohút (výtvarná časť). str. 139

[3] François Porché – Bolestný život Baudelairův JOTA Brno 1994, Preložil: Svatopluk Kadlec 1934, MUDr. Ludmila Kadlecová 1994

[4] Alysius Bertrand – Kašpar Noci; ODEON Praha 1989, Preložil Josef Heyduk, Doslov napísal: Zdeněk Hrbata

[5] Paul Verlaine - Prekliati básnici, Tatran, Bratislav 1971; Preložil, doslov a vysvetlivky napísal: Vladimír Reisel

[6] Aloysius Bertrand – Kašpar Noci, Odeon Praha 1989, Preložil: Josef Heyduk, Doslov: Zdeněk Hrbata

[7] Tamže

[8] Aloysius Bertrand – Kašpar Noci, Odeon Praha 1989...

[9] Jiří ŠRÁMEK – Dějiny francouzské literatury v kostce, Votobia 1997 (str. 211)

[10] Platón – Dialógy I., Tatran Bratislava 1990, Preložil Július Špaňár (Dialóg Ion str. 209)

[11] Villiers de L´Isle-Adam - Noc pod gilotinou, JOTA, Brno, 1994, preložil:Josef Heyduk.

[12] Básníci Pařížské bohémy, Odeon Praha 1984, Usporiadal, sprievodný text napísal a verše vybral: Jaroslav Fryčer; z francúzskych originálov uvedených v bibliografii preložil: Jindřich Pokorný. (výber voľne spracovaný a preložený do slovenčiny – M.G.)

[13] Básnici Pařížske bohémy, Odeon Praha 1984...

[14] Literárny Týždenník, 29-30/2000; článok Čakanie na zázrak, štefan Moravčík. str.3

[15] Literárny Týždenník 29-30/2000; článok: Novátor Hroboň, Vlastimil Kovalčík; str.10

[16] Aloysius Bertrand – Kašpar Noci, Odeon Praha 1989...

[17] Michal Bartko v doslove ku knihe Chrám Matky božej v Paríži, Vydavateľstvo Slovenský Spisovateľ, 1965; preložili: Michal Bartko a Ondrej Mrlian

[18] Literárna rukoväť, Slovenské Pedagogické Nakladateľstvo, Bratislava 1984; str. 132

[19] Básnici Pařížské bohémy, Jaroslav Fryčer, Odeon Praha 1984

[20] Aloysius Bertrand – Kašpar Noci; ODEON Praha 1989, Preložil Josef Heyduk, Doslov napísal: Zdeněk Hrbata, str.227

[21] BAUDELAIRE – Henri Troyat; Mladá Fronta Praha 1998; preložil: Petr Himmel

[22] Charles Baudelaire: Důvěrné denníky, Nakladatelství KRA Praha, 1993. Preložil: Petr Turek; str.29

[23] Charles Baudelaire: Malé básně v prose, Nakladatelství J. Otty, Praha 1901; Přeložil a úvodem opatřil: Hanuš Jelínek; výber spracovaný a voľne preložený do slovenčiny – M.G.

[24] Tamže

[25] Tamže

[26] Tamže

[27] Henri Troyat: BAUDELAIRE, Mladá Fronta Praha 1998, preložil: Petr Himmel; str. 156

[28] Tamže – výber spracovaný a voľne preložený do slovenčiny – M.G.; str 157, 158

ODKLÍNANIE PREKLIATEHO... BÁSNIKA

(Baudelaire a tí druhí)